História Mumia

Prvé zmienky o Mumiu sú staršie ako 3000 rokov. Mumio poznali nielen v Perzskej ríši, Babylone a Egypte, ale aj v Grécku, Ríme a samozrejme v Ázii. Samotné slovo Mumio, niekedy písané aj ako Mumjo, Mumijo, Mumyo, má pravdepodobne slovný preklad z gréckeho jazyka – znamená "telo uchovávajúci". Je to názov, ktorý sa používa v západnej civilizácii.

Tibeťania nazývajú Mumio "barak šun" (Brogshaun), v preklade horský olej, Indovia "Shilajit", a Arabský ekvivalent znie Chafiz-al-Adžsod alebo Arakul džibal - horský pot.

V indických posvätných knihách - védach sa píše, že Mumio bolo ako farmaceutikum používané už Sumermi. Veľa zmienok nájdeme v lekárskych spisoch ako Sušruta-Samhita, Čcaraka-samita a v Čínskej Knihe o obtiažnych problémoch. Vedomosti o Mumiu a jeho aplikácii sa uchovávali v tajnosti, predávali sa v rodinách vysoko postavených lekárov iba ústnym podaním z otca na syna.
Známy grécky filozof a liečiteľ Aristoteles skúmal účinky Mumia na ľuďoch a zaznamenal rôzne spôsoby jeho aplikácie. V jeho práci pokračoval i jeho žiak Alexander Veľký.

Perzský lekár a filozof Avicenna popísal v 12. storočí Mumio ako dokonalý a komplexný liečebný prostriedok, ktorý dokáže vyliečiť nielen žalúdočné vredy, ale povzbudzuje zmysly a uľahčuje dýchanie. Tieto znalosti potvrdil i perzský lekár Shirasi v knihe Pokladnica liekov. Okrem spomenutých účinkov píše o pozitívnom vplyve Mumia na nervový systém, srdce, obehový systém, tráviaci trakt a lieči ochorenia ženských orgánov. Podľa Mohammeda Tabíba, Mumio rozpustené v mrkvovej šťave posilňuje a obnovuje plodnosť u žien i mužov. Detí sa dočkali aj celkom neplodné ženy.

Od 17. storočia sa Mumiu venovalo mnoho lekárov, liečiteľov a vedcov, o čom svedčí veľké množstvo anglických, nemeckých, francúzskych a najmä ruských spisov, štúdií a prírodovedeckých publikácií.